Poviem vám jeden z mojich videoherných príbehov.
Dieťa vo mne ukryté považuje za vtipné vžiť sa do role v hrách, kde by sa nikdy do role vžívať nemalo.
Som v multiplayer lobby pre 8 hráčov hry Civ V.
Dostanem Japonsko.
Nahodí ma to na pekný malý kontinent, moji ľudia na čas prosperujú a sú spokojní.
Odrazu si všimnem, že môj prekrásny životný priestor je kontaminovaný civilizáciou ďalšieho hráča.
Je to Amerika.
Prekliata Amerika.
Náhle vypučí a rozkvitne plán.
Je to nádherne hrozivý plán.
Začnem s ním čatovať, dohodneme si nejaký druh aliancie (nie v hre, len na základe dobrého slova) a vedeckú spoluprácu.
Obaja súhlasíme, že sa zameriame na hospodárske výdavky.
Kolá takto odsýpajú, obaja potichučky rastieme.
Začne so mnou čatovať, kecáme o všetkom možnom a na chvíľu si myslím, že by sme dokázali byť priatelia.
Potom dostanem lietadlá.
Je čas sa rozhodnúť.
Nemôžem nechať špinavú Ameriku, aby ďalej znečisťovala moju pevninu.
Vzdušný útok je prudký, zameriavam sa na pobrežné mestá.
Pearl Harbour 2: Elektrické boogaloo
Kričím do bočného čatu: „MÁŠ TO, ŠPINAVÉ AMERICKÉ PIKA-PRASA.“
Chlapík má hysterický záchvat a nadáva mi všetkými nadávkami pod slnkom.
Moja jediná reakcia je: „NECH ŽIJE CISÁR,“ a „BANZAI, ZJEDZ HAMBURGER-ČAN, AMERICKÁ SVIŇA!“
Lobby je rozzúrené, ľudia proti mne začínajú kuť plány.
Amerika je vymazaná za menej než dvadsať kôl.
Každé jedno jej sídlo je zrovnané so zemou, ako varovanie.
Čoskoro sú všetci vo vojne proti mne.
Kto sa smeje naposledy, vymyslel atómovky. Som to ja.
„NAGA ŽE BOLA SUKA, HA?“
„HIROŠI MA ZA VAJCIA!“
Každý hráč, ktorý sa ozve na čate, dostane na svoje hlavné mesto jadrový výbuch.
Do pol hodiny lobby zažije vlnu odhlasovania od hnevu.
Pokloňte sa všetci svojmu veľkolepému cisárovi.