Presuniem sa na novú školu, keď mám 15.
Rozhodnem sa nebyť beta a správať sa ako štramák.
Všimnem si naozaj nesmelého chlapca v mojej triede, má oblečený sveter, ktorý je pre neho príliš veľký, má okuliare a mizerný účes.
Z nejakého dôvodu si ho začnem doberať, aby som ukázal ostatným, že som tvrďák.
Tvrdo do neho narazím, keď kráča okolo mňa, spadnú mu okuliare.
Zamrmle ospravedlnenie a zohne sa vedľa mňa, aby si zdvihol okuliare.
Agresívne kričím: „Hej, teploš, ja nie som tvoj otec, tak sa prestaň pokúšať mi fajčiť vtáka!“
Okamžite sa strhne lavína sĺz a uteká preč.
Jeden z mojich nových takmer-kamošov príde ku mne a potichu mi hovorí, že otec toho chlapca spáchal samovraždu týždeň pred mojim príchodom.
„Haha, ja by som sa tiež zabil, keby som mal takého syna ako on!“
V triede zavládne mŕtvolné ticho.
Všetci sa na mňa pozerajú s absolútnym znechutením.
Po zvyšok strednej školy som nemal žiadnych priateľov.
Do dnešných dní mi je z toho zle. Artur, ak tu si a čítaš to, je mi to tak skurvene ľúto, chlape.