Buď mnou – 22 ro­kov.

Roz­išla sa so mnou 7/10.

Máme te­raz kon­takt len spo­ra­dicky alebo vô­bec.

7/10 zvykla cho­diť ku mne do­mov kaž­do­denne so svo­jím šte­ňa­ťom Si­bír­skeho husky, me­nom Ros­coe.

Tri me­siace ne­skôr.

Žia­rovka.png

Zo­stro­jím plán ako uniesť Ros­coa, kým je ona v práci.

Uná­šam Ros­coa.

Ob­ja­tia a bozky. Tiež som mu chý­bal.

Vi­dím ju na fejs­búku pí­sať, že jej ušiel pes.

Ne­ko­men­tu­jem.

Všetko ide podľa plánu.

Pár dní strá­vim s Ros­com.

Po­tom za­vo­lám 7/10: „Ros­coe sa práve uká­zal u mňa doma!“

Príde so sl­zami a ďa­kuje mi.

„Ne­máš za čo, rado sa stalo. Bolo na­ozaj fajn zase vi­dieť Ros­coa... a-a-a teba.“

Usmeje sa, ob­jíme ma a od­íde.

Boha, mu­sím to skú­siť znova.

Po­čkám týž­deň.

Une­siem Ros­coa znova.

Ešte raz jej vo­lám s dob­rými sprá­vami.

Príde práve keď sa s Ros­com hráme na záh­rade.

„Oj, mu­síš mu na­ozaj chý­bať, Anon.“

„Ech, hej, on mne tiež chý­bal...“

„On ne­bol sám, komu si chý­bal...“

Po­boz­kám tú suku a po­žia­dam ju, aby zo­stala.

Do min­dži, zís­kal som svoju pria­teľku späť tým, že som unie­sol jej psa.

 
 
 
 

Komentáre