Buď mnou.

Dob­ro­voľ­nícka práca v kan­ce­lá­rii.

Po­slali ma tam zo so­ciálky, aby som mo­hol na­ďa­lej po­be­rať dávky.

Ľu­dia ma ne­us­tále vy­ru­šujú so zby­toč­nými in­for­má­ciami.

Na nervy.

Ďalší deň si pri­ne­siem stopky.

Keď sa pri mne nie­kto za­staví, stla­čím ŠTART.

Uis­tím sa, že je čas vi­di­teľný, kým roz­prá­vajú.

Vy­tvo­rím dve ta­buľky.

Naj­dl­hší tá­raj.

Naj­čas­tejší tá­raj.

V po­sledný deň mo­jich dvoch týž­dňov ich vy­tla­čím pre šéfa kan­ce­lá­rie.

Pár dní na to mi píše, aký je vďačný za moju kre­a­tívnu ro­botu.

Po­núkne mi prácu na plný úvä­zok.

Od­po­viem mu, že sa rad­šej za­bi­jem, než by som mal strá­viť ešte chvíľu s tý­mito ľuďmi.

Za­volá po­lí­ciu, aby ma skon­tro­lo­vala kvôli myš­lien­kam na sa­mov­raždu.

Po­li­cajt a po­li­cajtka sa ukážu pri mo­jich dve­rách.

Vy­be­riem z vrecka stopky, keď za­čnú roz­prá­vať.

7 mi­nút chlap.

21 mi­nút žen­ská.

Túto ta­buľku sa roz­hod­nem po­li­caj­nému od­de­le­niu rad­šej ne­po­sie­lať.

 
 
 

Komentáre