Bagdad, rok 2007.
Vraciame sa s družstvom na predsunutú základňu po dlhej patrole.
Ľudia s natiahnutými rukami lemujú ulice, chcú jedlo.
Máme prísne rozkazy nezastavovať, pretože veľké davy sú magnetom pre samovražedné bomby.
Vidím dievčatko, asi 5 či 6, celkom sama, drží ruky pred sebou.
Mám v batohu veľký mafin, ktorý som nezjedol na raňajky.
Prikážem vodičovi, aby zastal.
Vystúpim a dám jej mafin.
Za celý môj život sa na mňa nikto neusmial tak úprimne.
Znova nastúpim a pokračujeme v ceste.
Pozriem sa dozadu a nejaký fagan ju sotí na zem, vytrhne jej mafin a cpe si ho do svojej skurvenej huby.
Ona začne plakať.
Družstvo to vidí a je nasraté.
Poviem vodičovi, aby sa vrátil okolo bloku.
Mám prázdnu PET fľašu, do ktorej som už skoršie našťal (prísne rozkazy nezastavovať, dokonca ani na piš-pauzu).
Blížime sa a vidím, že ten fagan drží vystrčené ruky.
Spomalíme a hodím mu fľašu so šťankou.
Netrpezlivo odstráni vrchnák a dá si pár veľkých glgov.
Zohne sa a pozvracia sa.
Ukážem mu fakera.