Buď mnou – širší než vyšší.

Idem na in­ter­net a hľa­dám rie­še­nie.

Hlavný prob­lém je, že sa na­pchá­vam ako smetná bedňa.

Oči­vidne veci s množ­stvom vlák­niny spa­sia moju ne­čistú dušu.

„Vlák­nina sa roz­kladá po­maly, udr­žiava po­cit pl­nosti dl­h­šie a po­máha aj s trá­ve­ním.“

Idem von a kú­pim dve kra­bice ra­ňaj­ko­vých ty­či­niek bo­ha­tých na vlák­ninu.

Prvý deň mám vlák­ni­nové ty­činky na ra­ňajky, na obed a na množ­stvo zo­bnutí me­dzi­tým.

Ten deň ne­pot­re­bu­jem ísť na veľkú.

Na­sle­du­júci deň sa na­vlák­ni­nu­jem ešte viac.

Nej­dem na veľkú ani ten deň.

Vlák­ni­nový Je­žiš zjavne robí poc­tivo svoje kúzla v mo­jom hru­bom čreve.

Cí­tim, ako kilá ubú­dajú, pre­tože už nie som toľko hladný.

Ne­se­riem tretí deň.

Ne­se­riem štvrtý deň.

Na­stá­va­deň­zúč­to­va­nia.jpg

Dám si svoju rannú kávu a po­cí­tim vo svo­jich út­ro­bách to známe hr­me­nie.

V mo­mente keď do­sad­nem na zá­chod, opustí ma ten naj­div­nejší prd na svete.

Vy­dáva zvuk, ako keby pís­kal.

Len tenký, sú­stavný vzdušný prúd, ktorý smrdí ako rakva sta­rého otca.

Žia­den iný zvuk, len ten pís­kavý sy­kot.

Náhle pre­stane.

Diera je za­pchatá.

S. O. S.

Toto hovno je tak pevné, že sa cí­tim, ako keby som análne ro­dil Dwa­yne „The Rock“ John­sona.

Pri­dr­žia­vam sa spr­cho­vej zác­lony a mod­lím sa.

The Rock je vy­stre­lený z môjho rit­ného ot­voru rých­los­ťou mach jedna.

Celý za­dok mám po­krytý vy­šp­lec­hnu­tou vo­dou zo zá­choda.

Te­raz za­čína tá pravá zá­bava.

Prd, ktorý by ozónu spô­so­bil viac škody, než kedy do­ká­zal aero­sól, strieľa zo mňa hov­nové pro­jek­tily.

Pevné a do­ko­nale okrúhle nu­gety.

Ten sm­rad ma za­bije.

Stmieva sa mi pred očami.

Du­ne­nie okrúh­lia­kov o misu, po­há­ňané mo­jím ra­ke­to­vým na­dú­va­ním, mi spô­so­buje zá­blesky spo­mie­nok na vojnu.

Ani som vo Viet­name ni­kdy ne­bol.

Moje vnú­tor­nosti kri­čia po ne­mecky.

Znie to, ako keby mi v bru­chu pre­bý­val je­leň v ruji.

Väč­šina vý­stupu v tejto chvíli už ani nie je strá­vená.

Len je vy­tla­čená von všet­kým tým ply­nom, ktorý sa vo mne naz­bie­ral až po krk.

Po ho­dine sa ko­nečné zdá, že by to mohlo byť všetko.

Tra­siem sa a pla­čem.

Obe moje nohy sa podo mnou po­s­kla­dajú, keď sa po­kú­šam vstať.

Ža­lú­dok na­rá­ža­júci na kach­ličky kú­peľne vy­tlačí von jedno po­sledné trúb­kové sólo.

Gon­dor­vo­lá­o­po­moc.mp3

Roz­tra­sene si utie­ram za­dok.

Ale je úplne čistý.

 
 
 
 

Komentáre