Idem domov zo žúrky jedného dňa neskoro večer.
Niekoľko chlapíkov ma sleduje, nakoľko moje opité ja ich zvládlo naštvať tým, že si dovolilo existovať.
Pokúšam sa ísť rýchlejšie, ale neúspešne, pretože som opitý, ako sa patrí.
Dostihnú ma v blízkosti univerzitného mestečka.
Oj boha, moja tvár už čoskoro zažije masáž päsťami.
Stále ešte ale sme vo verbálnej fáze.
Na dome vedľa sa rozsvieti svetlo.
Traja borci v úplnom mušketierskom kostýme vyjdú na ulicu.
Ich vedúci je blonďák s bradou, páskou cez oko a nejakým veľmi divným prízvukom.
„Aký to druh hulváta by obťažoval pocestného pred obydlím našim? Predstúp a zodpovedaj sa!“
Chlapíci na nich začnú kričať, aby zmizli, že si zaslúžim nakopať zadok.
Všetci traja vytiahnu rapíre, zavesené na svojich opaskoch.
„V poriadku teda. Taste zbrane, darebáci!“
Chlapíci utekajú.
„Neviem, prečo tieto živly nečestné pokúšali sa vám ujmu vykonať, ale poďte a rozpovedzte nám svoj príbeh, ctený cudzinče.“
Strávim zvyšok večera popíjaním vareného vína s bláznami.
Žije tu banda švédskych priaznivcov histórie.
Blonďákovi skutočne chýba oko, stratil ho pri úraze v dielni.
Dotackám sa domov úplne sťatý, s replikou klobúka zo sedemnásteho storočia.
Do mindži, netušil som, že takíto ľudia existujú. A už vôbec nie, že majú peniaze na prenájom celého domu.