Nahlásenie príbehu Anon robí kariéru

2009

Vy­ho­dia ma z vy­so­kej školy.

Bez práce, bez pe­ňazí.

Celý ži­vot ma ši­ka­no­vali za to, že som ška­redý, do­konca aj zo strany vlast­nej ro­diny.

Ro­dina ma ne­ná­vidí, pre­tože sa mi nič ne­darí.

Po­ža­dujú, aby som sa od­sťa­ho­val, aj keď na to ne­mám pe­niaze.

Spo­jím sa so svo­jou pra­te­tou, ktorá žije sama a má prí­znaky de­men­cie.

Do­volí mi bý­vať u seba.

Uve­do­mím si, že te­raz mám svo­jím spô­so­bom čistý štít a kopu sú­kro­mia. Moja pra­teta sa do môjho osob­ného ži­vota veľmi ne­stará a jej dcéry k nej ni­kdy ne­cho­dia.

Na­pí­šem na fa­ce­bo­oku post, kde vra­vím, že sa vra­ciam na vy­sokú, aby som si spra­vil 1. stu­peň me­di­cíny.

O šesť me­sia­cov ne­skôr všet­kým po­viem, že som skon­čil prvý se­mes­ter a pre­šiel všet­kými skúš­kami, aj keď to bolo ťažké.

V sku­toč­nosti som sa ni­kdy na výšku ne­za­pí­sal, celý čas som pra­co­val v Mc­Do­nal­doch.

Vy­tvo­rím sé­riu mo­ti­vač­ných po­stov na fa­ce­bo­oku o tom, že všetko je možné, ak tvrdo pra­cu­ješ.

Po­kra­ču­jem v tom 4 roky.

„Ko­nečne mám 1. stu­peň za se­bou.“

Ro­dine po­viem, že na oslavu nie sú po­zvaní, pre­tože som im stále ne­od­pus­til za to, ako ma vy­kopli.

Ak­tu­ali­zu­jem si fa­ce­book a po­viem všet­kým, že sa hlá­sim na do­ktor­ské štú­dium.

Ne­skôr po­st­nem veľ­kými pís­me­nami: PRI­JALI MA NA DO­KTOR­SKÉ ŠTÚ­DIUM!!

Všim­nem si, že v tejto chvíli sa ná­zory na mňa zme­nili, všetci, ktorí mnou pred­tým opo­vr­ho­vali a sprá­vali sa ku mne ako k ľud­skému od­padu, ma te­raz re­špek­tujú a oslo­vujú ma, ako keby som bol sku­točná ľud­ská by­tosť.

Od­mie­tam všetky po­kusy o stret­nu­tie, ho­vo­rím im, aby išli do za­dku.

Rýchlo vpred o pár ro­kov.

Pra­te­tina de­men­cia sa zhorší a ona zo­mrie. Na dom ne­mám žia­den ná­rok, takže si mu­sím pre­na­jať malý byt. Na­šťas­tie som mal ne­jaké úspory, te­raz ro­bím v Sub­way.

Kú­pim si do­ktor­ský plášť a spra­vím si ne­jaké sel­fíčka v za­ned­ba­nej ghetto kli­nike ne­ďa­leko môjho bý­va­nia.

Na­ho­dím ich na fa­ce­book, akože sme v rámci štú­dia išli do ne­moc­nice.

Tento post ex­plo­duje to­nami laj­kov. Ro­dinní prí­sluš­níci vra­via, že by ni­kdy ne­ča­kali, že sa do­sta­nem tak ďa­leko. Moja mama po­vie, že keď ma vi­dela v tom le­kár­skom plášti, od šťas­tia za­čala pla­kať.

Ro­dina trvá na tom, aby som pri­šiel.

Na­ko­niec sú­hla­sím.

Pre­čí­tam si kopu pod­kla­dov ku štú­diu na ne­ďa­le­kej uni­ver­zite, kto­rej mám akože byť štu­den­tom, na­učím sa mená uči­te­ľov, zau­jí­mavé faktá z me­di­cíny atď.

Po­roz­prá­vam im o tom, aké pred­mety štu­du­jem.

Uve­ria všet­kému.

Ni­kdy za ce­lých 30 ro­kov môjho ži­vota sa ku mne moja ro­dina ne­sprá­vala tak dobre.

Ča­kajú, že jed­no­du­cho za­bud­nem na všetko to zne­uží­va­nie a po­ni­žo­va­nie, ktoré som si vy­tr­pel.

Moja ses­tra mi do­konca ho­vorí, že sa so mnou chcú „spo­jiť“ ľu­dia zo stred­nej.

LOL, nie.

Ne­pres­tá­vam kla­mať o svo­jej aka­de­mic­kej ka­ri­ére.

Ob­čas záj­dem do miest­nej uni­ver­zity, sad­nem si v pl­nej po­slu­chárni a spra­vím si pár sel­fí­čiek (ni­kto pri vstupe ne­kon­tro­luje pre­ukazy). Tie po­tom dá­vam na svoj fa­ce­book.

Z času na čas na­pí­šem, ako som smutný, pre­tože som ne­spra­vil skúšku, aby to bolo re­a­lis­tic­kej­šie.

Rýchlo vpred zo­pár ro­kov.

 

2017

Vy­ho­dili ma zo Sub­way, te­raz ro­bím vo Wal­marte.

Ti­tul mám „ho­tový“, za­čí­nam ates­tá­ciu.

Ro­dina chce zor­ga­ni­zo­vať veľkú oslavu.

Po­šlem ich do za­dku, pre­tože som toto všetko do­ká­zal sám, bez ich pod­pory, ni­kdy mi v ni­čom ne­po­mohli.

 

2020

„Do­kon­ču­jem“ ates­tá­ciu.

V jed­nom kuse po­stu­jem o Co­vide, vra­vím ľu­ďom, aby no­sili masky a umý­vali si ruky.

Ro­zná­šam jedlo Ube­rom, aby som mal na ná­jom. Skú­šal som chvíľu aj vo­ziť ľudí, ale ne­fun­go­valo to.

Všetci re­špek­tujú môj ná­zor, pre­tože si mys­lia, že som do­ktor.

 

Čo mám ro­biť ďa­lej? Asi ľu­ďom po­viem, že ro­bím dob­ro­voľ­níka na ne­ja­kej bl­bej ghetto kli­nike, lebo inak ne­vys­vet­lím, prečo ešte stále ne­bý­vam vo vile.