Buď mnou – 20.

Späť z po­li­caj­nej aka­dé­mie na Via­noce.

Ro­dina mu­sela od­ces­to­vať preč kvôli ne­ja­kej ne­oča­ká­va­nej si­tu­ácii, všetci ka­moši sú v iných mes­tách na uni­ver­zi­tách.

Sám doma, dep­ri­mo­vaný ako ni­kdy.

Roz­hod­nem sa pre pre­chádzku, po­čú­va­júc El­vi­sove via­nočné pes­ničky, v ná­deji, že stret­nem nie­koho, koho by som po­znal.

Krá­čam lep­šou čas­ťou su­sed­stva.

Vi­dím starší pár, ako bo­jujú s pre­su­nom ne­ja­kého ná­bytku do svojho domu.

Po­mô­žem im.

Po­zvú ma dnu a po­núknu ma ká­vou a su­šien­kami, čo s vďa­kou pri­jí­mam.

Vra­via mi, že ich deti vy­le­teli po vy­so­kej škole a sľu­bo­vali, že prídu späť každé Via­noce.

Nič­také.jpeg

Strá­vim u nich pár ho­dín, po­má­ham im opra­viť svetlá a tak po­dobne.

Spý­tajú sa ma, či by som nech­cel ostať u nich na zvy­šok zim­ných práz­dnin, čo zdvo­rilo od­miet­nem.

Ulo­žia si môj kon­takt ako „Anon“ a ako po­vo­la­nie za­dajú „syn“.

Som na­ozaj do­jatý ich prí­ve­ti­vos­ťou a zo­sy­pem sa vo chvíli, keď dôj­dem do­mov.

Za mo­jich 20 ro­kov ži­vota som ni­kdy ne­za­žil ta­kúto mieru tepla z ne­fal­šo­va­nej opa­tery inej osoby.

 

Už som sa za­pí­sal do nie­koľ­kých prog­ra­mov dob­ro­voľ­níc­kej sta­rost­li­vosti o se­ni­orov, na­koľko som na­šiel svoj nový zmy­sel v tejto ko­mu­nite.

Šťastné a ve­selé, ko­le­go­via ro­boti.

 
 
 

Komentáre