2009

Vyhodia ma z vysokej školy.

Bez práce, bez peňazí.

Celý život ma šikanovali za to, že som škaredý, dokonca aj zo strany vlastnej rodiny.

Rodina ma nenávidí, pretože sa mi nič nedarí.

Požadujú, aby som sa odsťahoval, aj keď na to nemám peniaze.

Spojím sa so svojou pratetou, ktorá žije sama a má príznaky demencie.

Dovolí mi bývať u seba.

Uvedomím si, že teraz mám svojim spôsobom čistý štít a kopu súkromia. Moja prateta sa do môjho osobného života veľmi nestará a jej dcéry k nej nikdy nechodia.

Napíšem na facebooku post, kde vravím, že sa vraciam na vysokú, aby som si spravil 1. stupeň medicíny.

O šesť mesiacov neskôr všetkým poviem, že som skončil prvý semester a prešiel všetkými skúškami, aj keď to bolo ťažké.

V skutočnosti som sa nikdy na výšku nezapísal, celý čas som pracoval v McDonaldoch.

Vytvorím sériu motivačných postov na facebooku o tom, že všetko je možné, ak tvrdo pracuješ.

Pokračujem v tom 4 roky.

„Konečne mám 1. stupeň za sebou.“

Rodine poviem, že na oslavu nie sú pozvaní, pretože som im stále neodpustil za to, ako ma vykopli.

Aktualizujem si facebook a poviem všetkým, že sa hlásim na doktorské štúdium.

Neskôr postnem veľkými písmenami: PRIJALI MA NA DOKTORSKÉ ŠTÚDIUM!!

Všimnem si, že v tejto chvíli sa názory na mňa zmenili, všetci, ktorí mnou predtým opovrhovali a správali sa ku mne ako k ľudskému odpadu, ma teraz rešpektujú a oslovujú ma, ako keby som bol skutočná ľudská bytosť.

Odmietam všetky pokusy o stretnutie, hovorím im, aby išli do zadku.

Rýchlo vpred o pár rokov.

Pratetina demencia sa zhorší a ona zomrie. Na dom nemám žiaden nárok, takže si musím prenajať malý byt. Našťastie som mal nejaké úspory, teraz robím v Subway.

Kúpim si doktorský plášť a spravím si nejaké selfíčka v zanedbanej ghetto klinike neďaleko môjho bývania.

Nahodím ich na facebook, akože sme v rámci štúdia išli do nemocnice.

Tento post exploduje tonami lajkov. Rodinní príslušníci vravia, že by nikdy nečakali, že som sa dostanem tak ďaleko. Moja mama povie, že keď ma videla v tom lekárskom plášti, od šťastia začala plakať.

Rodina trvá na tom, aby som prišiel.

Nakoniec súhlasím.

Prečítam si kopu podkladov ku štúdiu na neďalekej univerzite, ktorej mám akože byť študentom, naučím sa mená učiteľov, zaujímavé faktá z medicíny atď.

Porozprávam im o tom, aké predmety študujem.

Uveria všetkému.

Nikdy za celých 30 rokov môjho života sa ku mne moja rodina nesprávala tak dobre.

Čakajú, že jednoducho zabudnem na všetko to zneužívanie a ponižovanie, ktoré som si vytrpel.

Moja sestra mi dokonca hovorí, že sa so mnou chcú „spojiť“ ľudia zo strednej.

LOL, nie.

Neprestávam klamať o svojej akademickej kariére.

Občas zájdem do miestnej univerzity, sadnem si v plnej posluchárni a spravím si pár selfíčiek (nikto pri vstupe nekontroluje preukazy). Tie potom dávam na svoj facebook.

Z času na čas napíšem, ako som smutný, pretože som nespravil skúšku, aby to bolo realistickejšie.

Rýchlo vpred zopár rokov.

 

2017

Vyhodili ma zo Subway, teraz robím vo Walmarte.

Titul mám „hotový“, začínam atestáciu.

Rodina chce zorganizovať veľkú oslavu.

Pošlem ich do zadku, pretože som toto všetko dokázal sám, bez ich podpory, nikdy mi v ničom nepomohli.

 

2020

„Dokončujem“ atestáciu.

V jednom kuse postujem o Covide, vravím ľuďom, aby nosili masky a umývali si ruky.

Roznášam jedlo Uberom, aby som mal na nájom. Skúšal som chvíľu aj voziť ľudí, ale nefungovalo to.

Všetci rešpektujú môj názor, pretože si myslia, že som doktor.

 

Čo mám robiť ďalej? Asi ľuďom poviem, že robím dobrovoľníka na nejakej blbej ghetto klinike, lebo inak nevysvetlím, prečo ešte stále nebývam vo vile.

 
 
 

Komentáre