Buď mnou, polofrajer.
Telo ujde, ale osobnosť typickej autistickej škatule od topánok.
Nedokážem sa preto rozprávať so ženami.
Idem do posilky ako zvyčajne, než pôjdem do práce.
Dorazím pred posilovňu.
„Fíha, tu je ale áut.“
Vojdem dovnútra.
Ómôjbože.jpg
Všade prekliati dvestokiloví lordi kuraciny.
Obliehajú každý bežecký pás.
Obliehajú každú lavičku na tlaky.
Najmenej 12 z nich len sedí v šatni a nalieva sa Gatorádou a proteínovými šejkami.
Bodajťa.
Idem dopredu aby som si zacvičil s činkami.
Ako končím s bicepsami, počujem hlasné:
PRÁSK!
Otočím sa a vidím ľudského Shreka, ako dopadne na zem so silou 10-tisíc double-D zadných ceciek.
Bežím k nemu, aby som ho vyslobodil z trosiek lavičky, a pomáham mu na nohy.
Kašlem na to, balím to tu.
Oblečiem sa do práce a cestou von vidím recepčnú obkľúčenú najmenej štrnástimi týmito dobrými chlapcami.
Nenávidím skurvený január.